Pred štyrmi rokmi som v rámci inklúzie začala pracovať so žiakom s telesným postihnutím. Jedná sa o diagnózu spastická kvadruplegická DMO. Žiak bol začlenený do triedy formou individuálnej integrácie s intaktnými žiakmi.
V prvej triede nemal osvojené návyky správneho úchopu ceruzky, lateralita bola u neho nevyhranená. Obidve ruky má spastické, pridružený je aj tremor. Nohy má tiež spastické. Základnou úlohou pre mňa ako asistenta bolo zistiť, ktorá ruka bude vhodná na písanie. Po dlhšom čase som zistila, že bude písať pravou rukou. Ďalšou, veľmi dôležitou fázou bolo naučiť žiaka písať a kresliť s ľahkosťou – podľa jeho fyzických možností – netlačiť na podložku a predchádzať bolesti ruky.
Počas práce s Maťkom musím mať na zreteli jeho špeciálne požiadavky a potreby. Pri práci so žiakom využívam potrebné kompenzačné pomôcky. Žiakovi vedenie školy zakúpilo špeciálnu polohovateľnú lavicu. Používa držadlo na pero, ceruzku, ťažidlo na zaťaženie knihy, zošita a rôzne iné pomôcky.
Jemná motorika a grafomotorika sa u žiaka postupne začala zlepšovať. Naučil sa písať veľkými písmenami. Pri prvých úspešných písmenkách som sa neubránila slzičkám. Dostavil sa dlho očakávaný výsledok a pokrivené pršteky „môjho Maťka“ začali písať písmenká, ktoré boli čitateľné. S pani triednou učiteľkou sme sa zhodli na tom, že to, že Maťko píše je zázrak. Áno, dejú sa v živote aj zázraky, no vyžaduje si to veľa úsilia zo strany asistenta, ale aj samotného žiaka. Je potrebná vzájomná dôvera, vytvorenie si určitého pozitívneho vzťahu. Môžem povedať, že medzi nami je vytvorené puto, na ktorom je založená naša spolupráca.
Dnes je Maťko už vo 4. ročníku ZŠ. Píše, číta, prosperuje v rámci svojich možností. Zamerala som sa len na jednu konkrétnu činnosť v práci so žiakom s telesným postihnutím. Práca s takýmto žiakom samozrejme zahŕňa individuálny prístup v každom smere, od sebaobslužných návykov, doprovod na toaletu, pomoc pri všetkých výchovách v rámci vyučovacieho procesu. Mojím cieľom je nájsť optimálnu úroveň, na ktorej môže pracovať žiak tak, aby mohol uplatniť svoje predpoklady a mal z učenia radosť.
Inklúzia je nikdy nekončiaci proces, v ktorom sa ľudia s postihnutím môžu v plnej miere zúčastňovať všetkých aktivít v spoločnosti, rovnako ako ľudia bez postihnutia. Tento prístup obohacuje vo veľkej miere aj zdravých jedincov, pretože si vybudujú pozitívny vzťah k postihnutým jedincom.
Mgr. Drahomíra Krokošová, asistentka učiteľa