Čo sa deje v inkluzívnej školičke?

SLÁVNOSTNÉ VYHODNOTENIE PROJEKTU NAŠA INKLUZÍVNA ŠKOLA NADÁCIE VOLKSWAGEN SLOVAKIA

12.6.2023

Aj pocity a emócie žiakov sú pre nás dôležité

Na spoznanie osobnosti žiakov je potrebný čas. Tento čas je veľmi dôležitý nakoľko si moja práca vyžaduje individuálny prístup ku každému žiakovi. Sú žiaci, ktorí sa učia mechanicky - naspamäť , iní zase pri učení potrebujú didaktické pomôcky, ďalší sa ľahšie učia prostredníctvom praktických príkladov. Sú žiaci, ktorí potrebujú viac času na prácu, druhí zase tichšie prostredie, neistému žiakovi stačí malé prikývnutie hlavy, ale pracujem aj so žiakom, ktorému musím byť oporou po celý čas.

Tieto poznania sú pre mňa a moju prácu veľmi dôležité. Veľa pre mňa znamená mať úprimný vzťah s deťmi, aby sa nebáli zdôveriť so svojimi pocitmi, ťažkosťami. Menší žiaci častokrát potrebujú objať a mať fyzický kontakt, starším žiakom jednoduchý úsmev vráti pohodu po ťažkej písomke. Na druhej strane sú tu naši autisti, ktorí potrebujú mať určené presné hranice a často aj žiadny fyzický kontakt.

V mojej profesii sa snažím pristupovať k žiakom hlavne ľudsky, pomáhať im zvládať ťažšie situácie a vytvárať si istú rezilienciu aj do budúcnosti a života mimo školy. Pre mňa aj toto znamená INKLÚZIA.

Bc. Adriána Beňová, asistentka učiteľa financovaná z projektu Naša inkluzívna škola Nadácie Volkswagen Slovakia

Som asistentka učiteľa a som na to hrdá

Byť asistentkou učiteľa je pre mňa úplne nová skúsenosť. Zvládnuť túto úlohu je výzvou a zároveň aj veľkou zodpovednosťou. Vždy som túžila pracovať s deťmi a v školstve.  Je to pre mňa česť a splnený sen, že som dostala túto príležitosť. Nadobudla som pocit, že som užitočná a potrebná, že niekam patrím. Práca ma veľmi baví, aj keď je niekedy veľmi náročná.

Práca asistenta učiteľa je špecifická v tom, že každé dieťa je odlišné a ja som sa musela naučiť, ako na tieto odlišnosti reagovať. Niektoré deti potrebujú, aby som im pomáhala viac, iné potrebujú pomôcť menej. Všetko záleží od problémov a potrieb, ktoré dieťa má.

Táto práca ma naučila neskutočnej miere trpezlivosti. Snažím sa byť voči deťom vnímavá, citlivá a empatická. Chcem ich spoznať, čo majú radi, čo ich motivuje, čo zneisťuje. Pri každej príležitosti aj pri tých najmenších  úspechoch ich obdariť úprimnou pochvalou, ktorá zvyšuje sebavedomie dieťaťa.

Vo svoje práci sa túžim neustále zlepšovať a učiť sa.  Nechcem byť pre deti len akási ich „barlička“, chcem byť osobou – kamarátkou, ktorá tu je stále pre nich nielen počas ale aj mimo vyučovania. Teším sa, že deti chcú so mnou spolupracovať, dokonca sa tešia na môj príchod do triedy. Veta, ktorá ma vždy zahreje pri srdci a vyčarí mi úsmev na tvári je, keď sa ma žiak opýta: „Pani asistentka a prídeš aj zajtra?“ Vtedy cítim, že som na správnom mieste. Deti a deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami potrebujú individuálny prístup, cítiť prijatie, lásku a rešpekt a ten im chcem dať.

V našej školičke sa snažíme, aby bola miestom pre všetky deti bez rozdielu a som presvedčená, že sa nám to darí.

Silvia Salajová, asistentka učiteľa

PRÁCA ASISTENTA SO ŽIAKOM S TELESNÝM POSTIHNUTÍM

Pred štyrmi rokmi som v rámci inklúzie začala pracovať so žiakom s telesným postihnutím. Jedná sa o diagnózu spastická kvadruplegická DMO. Žiak bol začlenený do triedy formou individuálnej integrácie s intaktnými žiakmi.

V prvej triede nemal osvojené návyky správneho úchopu ceruzky, lateralita bola u neho nevyhranená. Obidve ruky má spastické, pridružený je aj tremor. Nohy má tiež spastické. Základnou úlohou pre mňa ako asistenta bolo zistiť, ktorá ruka bude vhodná na písanie. Po dlhšom čase som zistila, že bude písať pravou rukou. Ďalšou, veľmi dôležitou fázou bolo naučiť žiaka písať a kresliť s ľahkosťou – podľa jeho fyzických možností – netlačiť na podložku a predchádzať bolesti ruky.

Počas práce s Maťkom musím mať na zreteli jeho špeciálne požiadavky a potreby. Pri práci so žiakom využívam potrebné kompenzačné pomôcky. Žiakovi vedenie školy zakúpilo špeciálnu polohovateľnú lavicu. Používa držadlo na pero, ceruzku, ťažidlo na zaťaženie knihy, zošita a rôzne iné pomôcky.

Jemná motorika a grafomotorika sa u žiaka postupne začala zlepšovať. Naučil sa písať veľkými písmenami.  Pri prvých úspešných písmenkách som sa neubránila slzičkám. Dostavil sa dlho očakávaný výsledok a pokrivené pršteky „môjho Maťka“ začali písať písmenká, ktoré boli čitateľné. S pani triednou učiteľkou sme sa zhodli na tom, že to, že Maťko píše je zázrak. Áno, dejú sa v živote aj zázraky, no vyžaduje si to veľa úsilia zo strany asistenta, ale aj samotného žiaka. Je potrebná vzájomná dôvera, vytvorenie si určitého pozitívneho vzťahu. Môžem povedať, že medzi nami je vytvorené puto, na ktorom je založená naša spolupráca.

Dnes je Maťko už vo 4. ročníku ZŠ. Píše, číta, prosperuje v rámci svojich možností. Zamerala som sa len na jednu konkrétnu činnosť v práci so žiakom s telesným postihnutím. Práca s takýmto žiakom samozrejme zahŕňa individuálny prístup v každom smere, od sebaobslužných návykov, doprovod na toaletu, pomoc pri všetkých výchovách v rámci vyučovacieho procesu. Mojím cieľom je nájsť optimálnu úroveň, na ktorej môže pracovať žiak tak, aby mohol uplatniť svoje predpoklady a mal z učenia radosť.

Inklúzia je nikdy nekončiaci proces, v ktorom sa ľudia s postihnutím môžu v plnej miere zúčastňovať všetkých aktivít v spoločnosti, rovnako ako ľudia bez postihnutia. Tento prístup obohacuje vo veľkej miere aj zdravých jedincov, pretože si vybudujú pozitívny vzťah k postihnutým jedincom.

Mgr. Drahomíra Krokošová, asistentka učiteľa

    

 Cesta samostatnosti detí so sluchovým postihnutím

  „Kam ísť? Na akého odborníka sa obrátiť? Bude moje dieťa hovoriť? Aká perspektíva stojí pred každodennou realitou? Čo bude s mojím dieťaťom, keď sa z neho stane dospelý človek?“ 

Mnoho rodičov stojí po diagnostike sluchového postihnutia pred týmito a mnohými inými otázkami. Skvalitnenie diagnostických techník a nových možností postupuje míľovými krokmi vpred, neoddeliteľnou súčasťou je včasná intervencia detí.

Ja ako asistentka učiteľa pracujem s tromi žiakmi s ťažkou poruchou sluchu. Každý z nich je jedinečný, s každým z nich fungujem odlišným spôsobom. Jeden má možnosť využívať viac kompenzačných pomôcok pre lepšie porozumenie, druhý je spoločenskejší a ľahšie sa začlení do kolektívu, ďalšie z detí je maximálne ctižiadostivé, usilovné. Všetci však majú jedno spoločné, potrebujú sa dostať k informáciám, potrebujú POČUŤ.

Každodennou súčasťou mojej  práce so žiakom so sluchovým postihnutím je vytváranie podnetného prostredia na rozvoj komunikácie, porozumenia, dbám na správnu artikuláciu. Pri mojej práci každodenne využívam rôzne didaktické a kompenzačné pomôcky, informačno-komunikačné technológie, prezentácie k preberanému učivu, obrázkové kartičky, ktoré posilňujú ostatné zmysly, nakoľko majú oslabený jeden z najdôležitejších zmyslov, a to je sluch.

U žiakov si overím, či správne pochopili obsah učiva, ak nie, v takom prípade im znova vysvetlím nepochopené časti, význam slov, ktoré sú pre nich nové a neznáme. Žiak mnohokrát dokáže hovoriť mechanicky naučené frázy, básničky, odrapká abecedu, ale nevie mi povedať, čo je obsahom prečítanej rozprávky, nerozumie písanému textu. A toto je práve to, čo kladiem na prvé miesto - naučiť žiaka funkčne komunikovať, aby vedel použiť reč alebo písaný text, bol schopný nadviazať komunikáciu a správne odpovedať na položenú otázku, aby sa nehanbil opýtať, keď niečomu nerozumie a bol samostatný. Keď žiak porozumie, naučí sa a vie vyjadriť preberané učivo, v takom prípade je dosiahnutý cieľ.

Ten pocit, keď žiakovi vysvetlím slovo “breh“ na vlastivede a o mesiac ho objaví v čítanke pri čítaní príbehu a upozorní ma naň, mi nikto nevezme a ja viem, že aj keď to nie je vždy ľahké, zvládneme to spolu.

Na životnej ceste má každý človek svoj štart a cieľ. Medzi týmito dvoma bodmi je rad postavený z prekážok. Žiaci, s ktorými pracujem majú tiež pred sebou množstvo prekážok, no je na nich samotných, ako tieto prekážky zdolajú, či si chvíľu oddýchnu po namáhavej trase a potom budú neúnavne pokračovať ďalej. No a ja im svojou prácou na tejto ceste podávam pomocnú ruku, aby mohli na svojej trase úspešne pokračovať do vytúženého cieľa – života.   

Stanislava Kováčiková, asistentka učiteľa

 

 

 

Ďakujem Vám pani asistentka, vidíme sa zajtra, pekný deň vám ešte prajem!

Mnohokrát sa stretávam s otázkou ,,Aká je pracovná náplň asistenta učiteľa?" Je to povolanie, ktoré si vyžaduje veľa úsilia, trpezlivosti, pochopenia a lásky. Práca s deťmi, ktoré potrebujú viac času, vysvetľovania, výkladu iným zaujímavým spôsobom, ktorému pochopí aj on. Nie je to len o učení sa detí, ale dôležité je stať sa istým spôsobom ich kamarátom, ktorému povedia svoje problémy, otvoria sa im s tým, čo ich trápi, ale spolu sa aj zasmejú, povzbudia, pochvália svojimi úspechmi. Najviac nás asistentov učiteľa teší, keď vidíme, že žiak sa zdokonaľuje s našou pomocou, dosahuje lepšie výsledky, známky.

Častokrát príde aj frustrácia, pretože vynakladáme najväčšie úsilie a bohužiaľ, žiadne napredovanie tam nie je, alebo len veľmi malinké. Žiaľ, nemôžme za to ani my, ani pedagógovia a veľakrát ani samotný žiak. Počas individuálnej práce musí asistent učiteľa pochopiť žiakove myšlienkové pochody, ako situáciu  vníma žiak a hľadá si k nemu správnu cestu.

Asistent učiteľa potrebuje reagovať individuálne správne ku každému žiakovi, pretože každé dieťa má svoje individuálne špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby vyplývajúce z rôznych diagnóz (autizmus, aspergerov syndróm, mentálne postihnutie, detská mozgová obrna, vývinové poruchy učenia, správania, žiaci zo sociálne znevýhodneného prostredia):

Flexibilita je nevyhnutná vlastnosť asistentov učiteľa. Za pochodu treba všetko riešiť, pomôcť každému - učiteľovi, či vychovávateľovi i vedúcim krúžkom.

To, čo mňa osobne povzbudzuje a zahreje pri srdci, je, keď prídem na hodinu a žiaci ma vítajú  s úsmevom na tvári, s rozžiarenými očami a povedia mi: „Pani asistentka, dnes som dostala jednotku z písomky!“  alebo: „Pani asistentka dnes som dostala dvojku z odpovede!“ Ale aj, keď na konci hodiny žiačka povie: „Ďakujem Vám pani asistentka, vidíme sa zajtra, pekný deň vám ešte prajem!“

 Bc. Veronika Zaťková, asistentka učiteľa

   

 

Práca asistenta učiteľa

Na škole pracujem v rámci projektu NIVAM ako asistentka už niekoľko rokov. Individuálne pracujem so žiakmi so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, ale aj so žiakmi zo sociálne znevýhodneného prostredia, s poruchami  pozornosti, s poruchou autistického spektra a s ostatnými žiakmi na 1. aj 2. stupni. Snažím sa o skvalitňovanie výchovno-vzdelávacieho procesu. Pôsobím vo viacerých triedach v 1., 4., 5. a 6. ročníku. Asistujem na hodinách slovenského jazyka, matematiky a anglického jazyka.

Moja práca je veľmi špecifická najmä v tom, že každé dieťa je iné a potrebuje iný prístup a pomoc. Pri svojej práci využívam rôzne didaktické a kompenzačné pomôcky, ktoré pripravujem s ohľadom na tematiku, ktorú žiaci v danom čase preberajú.  Snažím sa ku každému žiakovi pristupovať rešpektujúco vo vzťahu k jeho osobnosti a potrieb.

Práca so žiakmi s individuálnymi potrebami je veľmi náročná. Mnohokrát mám pocit, že úlohu žiak zvládne - vypočíta, správne pochopí, zapamätá si, no žiaduci výsledok sa hneď nedostaví. V takom prípade začíname odznova, zhruba tak, ako keď pletieme sveter, utečie nám očko a my musíme túto chybu napraviť. Nakoniec však upletieme krásny sveter, ktorý nás ochráni pred zimou. Niečo podobné platí aj pre moju prácu. Tiež potrebujeme veľa trpezlivosti aby sme dosiahli cieľ, ktorým je nasmerovať žiaka takým smerom, aby adekvátne zvládol preberané učivo. Na tejto ceste je veľmi dôležitou snaha samotných žiakov, ich húževnatosť a ochota nevzdávať sa. K dosiahnutiu tohto cieľa majú však oveľa náročnejšiu cestu, ako bežní žiaci. Neustále je nevyhnutné reagovať na nové a neočakávané situácie. Nakoniec však sa nám podarí situáciu vyriešiť a zvládnuť.

Pre žiakov so ŠVVP nie je ťažké chodiť do školy, ťažšie je učiť sa, nie je ťažké spadnúť, ťažšie je vstať, no a na tejto ceste im pomáham. Hoci je práca asistentky učiteľa veľmi náročná, nikdy by som ju nemenila.

Bc. Martina Hrončeková, asistentka učiteľa

ČINNOSŤ ASISTENTA UČITEĽA

V rámci projektu Naša inkluzívna škola Nadácie Volkswagen pracujem ako pedagogický asistent.  V spolupráci so sociálnou pedagogičkou a školskou špeciálnou pedagogičkou nastavujeme vyučovací proces a na základe ich odporúčaní pracujem so žiakmi na vyučovacích hodinách.   

V triedach I. a II. stupňa sa venujem žiakom, ktorým pomáham pri osvojovaní nového učiva, upevňovaní nadobudnutých vedomostí a zvládaní tempa hodiny. Spolupracujem s triednymi učiteľmi a vyučujúcimi jednotlivých predmetov.   

Na hodinách pri našich najmenších prváčikoch využívam spoluprácu s triednym učiteľom – počas hodiny monitorujem prácu všetkých žiakov a podľa potreby sa im venujem. Ak žiak nezvláda pracovné tempo, dodatočne mu učivo vysvetlím, prípadne zjednoduším. Nedostatky a potreby žiakov konzultujem s triednym učiteľom a spoločne zvolíme ďalší postup práce so žiakom. Vytváram a používam kompenzačné pomôcky pre lepšie pochopenie učiva.   

Každý žiak je jedinečný a preto pristupujem individuálne ku každému. Je pre mňa veľmi dôležité, aby som podporila ich silné stránky a pomáhala zlepšovať vyučovacie výsledky. Najlepšou spätnou väzbou je, ak ma žiaci vyhľadajú, nakoľko majú pocit, že moja práca im vždy pomôže a je pre nich prospešná. 

Bc. Adriana Beňová, asistentka učiteľa financovaná z projektu Naša inkluzívna škola Nadácie Volkswagen Slovakia