„Kam ísť? Na akého odborníka sa obrátiť? Bude moje dieťa hovoriť? Aká perspektíva stojí pred každodennou realitou? Čo bude s mojím dieťaťom, keď sa z neho stane dospelý človek?“
Mnoho rodičov stojí po diagnostike sluchového postihnutia pred týmito a mnohými inými otázkami. Skvalitnenie diagnostických techník a nových možností postupuje míľovými krokmi vpred, neoddeliteľnou súčasťou je včasná intervencia detí.
Ja ako asistentka učiteľa pracujem s tromi žiakmi s ťažkou poruchou sluchu. Každý z nich je jedinečný, s každým z nich fungujem odlišným spôsobom. Jeden má možnosť využívať viac kompenzačných pomôcok pre lepšie porozumenie, druhý je spoločenskejší a ľahšie sa začlení do kolektívu, ďalšie z detí je maximálne ctižiadostivé, usilovné. Všetci však majú jedno spoločné, potrebujú sa dostať k informáciám, potrebujú POČUŤ.
Každodennou súčasťou mojej práce so žiakom so sluchovým postihnutím je vytváranie podnetného prostredia na rozvoj komunikácie, porozumenia, dbám na správnu artikuláciu. Pri mojej práci každodenne využívam rôzne didaktické a kompenzačné pomôcky, informačno-komunikačné technológie, prezentácie k preberanému učivu, obrázkové kartičky, ktoré posilňujú ostatné zmysly, nakoľko majú oslabený jeden z najdôležitejších zmyslov, a to je sluch.
U žiakov si overím, či správne pochopili obsah učiva, ak nie, v takom prípade im znova vysvetlím nepochopené časti, význam slov, ktoré sú pre nich nové a neznáme. Žiak mnohokrát dokáže hovoriť mechanicky naučené frázy, básničky, "odrapká" abecedu, ale nevie mi povedať, čo je obsahom prečítanej rozprávky, nerozumie písanému textu. A toto je práve to, čo kladiem na prvé miesto - naučiť žiaka funkčne komunikovať, aby vedel použiť reč alebo písaný text, bol schopný nadviazať komunikáciu a správne odpovedať na položenú otázku, aby sa nehanbil opýtať, keď niečomu nerozumie a bol samostatný. Keď žiak porozumie, naučí sa a vie vyjadriť preberané učivo, v takom prípade je dosiahnutý cieľ.
Ten pocit, keď žiakovi vysvetlím slovo “breh“ na vlastivede a o mesiac ho objaví v čítanke pri čítaní príbehu a upozorní ma naň, mi nikto nevezme a ja viem, že aj keď to nie je vždy ľahké, zvládneme to spolu.
Na životnej ceste má každý človek svoj štart a cieľ. Medzi týmito dvoma bodmi je rad postavený z prekážok. Žiaci, s ktorými pracujem majú tiež pred sebou množstvo prekážok, no je na nich samotných, ako tieto prekážky zdolajú, či si chvíľu oddýchnu po namáhavej trase a potom budú neúnavne pokračovať ďalej. No a ja im svojou prácou na tejto ceste podávam pomocnú ruku, aby mohli na svojej trase úspešne pokračovať do vytúženého cieľa – života.
Stanislava Kováčiková, asistentka učiteľa